.png)
Keď sa narodí strach – naša cesta s predčasniatkami
Nikdy nezabudnem na ten pocit. Strach, ktorý mi zvieral hruď, keď som prvýkrát videla svoje dieťa v inkubátore. Také maličké, krehké, napojené na hadičky, obklopené prístrojmi, ktoré rozhodovali o jeho živote. Namiesto radosti z prvého objatia prišla bolesť a bezmocnosť.
Mala som pocit, že som zlyhala. Ako matka, ako manželka, ako žena. Moje telo nedokázalo donosiť moje deti. Nemohla som ich chrániť. Nemohla som ich objať, keď plakali. Nemohla som pre nich urobiť nič – len stáť vedľa inkubátora, modliť sa a veriť lekárom, že ich dokážu zachrániť.
Dni sa vliekli v nekonečných cykloch úzkosti. Každé pípanie monitorov ma desilo. Každé ráno som vstávala s otázkou: „Prežije dnešok?“ Srdce mi pukalo, keď som videla, ako moje bábätko bojuje o každý nádych. A ja? Ja som už nemala silu bojovať. Vyčerpaná, nevyspatá, na pokraji psychického zrútenia som sa cítila ako prázdna schránka. Mama, ktorá by mala byť silná, ale už nevládala.
Ale aj v tej najväčšej tme sa objavilo svetlo – neonatológovia, sestričky, anjeli v bielych plášťoch, ktorí sa stali našou rodinou. Každým dňom mi dávali nádej, že aj tí najmenší bojovníci môžu vyhrať. Vďaka ich oddanosti, obetavosti a láske dnes držím svoje deti v náručí.
Preto sme sa rozhodli vrátiť aspoň kúsok dobra späť. Spúšťame zbierku pre Neonatológiu Nové Zámky, aby mohli naďalej zachraňovať tých najkrehkejších z nás. Vieme, čo znamená bojovať o každý gram, každý nádych, každý deň. A vieme aj to, že nikto by v tom nemal zostať sám.
Ak môžete, pomôžte nám pomôcť. Pretože niekde tam práve teraz iná mama stojí pri inkubátore so slzami v očiach a potrebuje vedieť, že v tom nie je sama.
